Ako fatamorgána...

Poznáte fatamorgánu?? Určite ste sa už stretli s týmto pojmom. Fatamorgána sa nám zjavuje pri rôznych príležitostiach. Je to niečo ako predstava mysle ktorá sa nám objaví pred očami, je však na toľko skutočná že jej uveríme...Fatamorgána je známa aj vo filmoch. Kde putuje človek po púšti, má úplne vyschnuté v hrdle a jediné po čom túži je voda. Iba vtedy si obyčajný človek uvedomí aká je obyčajná voda k jeho existencii potrebná. A čím jej má menej tým  viac cíti ako opúšťa sám seba, ako každá bunka jeho tela túži po niečom tak obyčajnom a nedoceňovanom, po vode. Ako plynie čas tak začína opúšťať sám seba a jediné čo chce, po čom túži je voda, odstupom času prestáva veriť na zázraky, a už len chce vidieť opäť svoju rodinu, cítiť vôňu svojej ženy, cítiť znova objatia svojich detí, počuť smiech priateľov, znova pocítiť život na plno, a ďakovať za každý moment svojho bytia. No ale to sú len jeho myšlienky a sny ktoré sú dosť vzdialené. Teraz je pre neho prvotné napiť sa vody a opustiť púšť. Púšť, tú opustenú pustatinu, to miesto kde je iba on uprostred ničoho. To miesto bez útechy a nádeje. Vtedy v tom okamihu sa mu pred očami objaví oáza. Oáza ktorá je tak skutočná a uveriteľná že to až nie je možné. Cíti vôňu vody a v ušiach počuje jej zvuk, cíti to aká je skutočná a priam nereálna zároveň. Znovu je v myšlienkach doma, pri tých ktorých miluje. Do žíl sa mu vlieva energia, do svalov sa mu zbiera sila ktorá bola doteraz stratená niekde v neznáme. No v hlave sa mu rodí len jedna otázka je to skutočné?? Či je to len sen? Zozbiera silu a dobehne za svojou oázou. No tesne pred očami sa  mu vyparí. A on stráca nádej a silu. Ale nestráca vieru lebo dobre vie že len viera v to čo je nereálne sa môže stať skutočnosťou, preto by mal ísť za svojim snom. Po pár míľach ten to chlap našiel nakoniec oázu a mohol sa napiť. Keď sa znova postavil na nohy, a obhliadol sa okolo seba, tak si všimol to čo vtedy bolo pre neho na toľko silné že zabudol na beznádej a neschopnosť a rozbehol sa. Vtedy videl uprostred toho ničoho, ľudí putujúcich cez púšť na ťavách. A tí mu pomohli. Až vtedy keď sedel na chrbte ťavy, až  vtedy si uvedomil to čo si uvedomíme až na sklonku života. Život je príliš krátky na to aby sme sa ľutovali a smútili. Veď aj jedno príslovie spomína: Pime a veseľme sa, lebo zajtra budeme musieť pracovať. Tak ako on mal dôvod žiť. A tým dôvodom bola rodina, láska a priatelia. Tak aj všetci na tomto svete máme dôvod žiť. Tak ako aj on mal sen, hoc bol len výplodom jeho ilúzii. Tak aj všetci na tomto svete máme sny a túžby. Jemu sa jeho sny a túžby vyplnili a stali skutočnosťou, tak prečo by sa nemali splniť aj tebe. Prečo by si nemal dosiahnuť to po čom túžiš, Neopúšťaj sa v tých najťažších chvíľach, hoc sú aj tými najťažšími v tvojom živote, lebo tu nikdy nebudeš sám a vždy sa nájde niekto kto ti pomôže. Lebo ľudia nie sú psi, sú to bytosti ktoré niečo chcú, ktoré túžia, ale aj milujú a veria, navzájom si pomáhajú a majú protichodné prsty a toto všetko z nás robí ľudí a nie zveri. A preto nevzdávaj svoj boj o život a sny. Odolaj túžbe umrieť ako pustovník na púšti. A pochop že tú šancu na život si dostal aj ty. A tá šanca  je tvojím esom v rukáve smoliara. No tak čo ??? Zahráš si s osudom hru, ktorá sa volá ŽIVOT?

Autor : Gabika Slniečko Terneiová