Dajme ludom šancu
Je to pár rokov dozadu.
Z práce som chodila vybavovať veci na úrad.
Často sme sa tam stretávali tí istí ľudia.
Poznali sme sa a aj sme sa na seba tešili.
Občas tam prišiel aj jeden mladý muž.
Prišiel, nikomu sa nepozdravil, zaklopal na dvere a vošiel dnu.
Ja som sa mu vždy pozdravila, tak ako aj ostaní zo začiatku.
No keď neodpovedal, časom sa mu prestali zdraviť skoro všetci.
Ja som bola vychovaná tak, že keď niekto príde, mám sa pozdraviť.
Nevedela som byť ticho.
A tak, keď ma to hnevalo, začala som sa zdraviť hlasnejšie.
Asi mu to bolo nepríjemné, lebo sa mi začal zdraviť tiež.
Jedného dňa som sedela na chodbe a čakala, keď prišiel on.
Pozdravil sa, zaklopal na dvere, ale nemohli ho hneď zobrať dnu a tak musel ostať čakať na chodbe aj on.
Začali sme sa rozprávať.
Bol veľmi milý.
Ja som mu spomenula, že mám v práci problém, lebo sme zavádzali nový systém a šéf nechal všetko na mňa.
Nevyznala som sa v tom a mala som vybrať pre nás najvhodnejšiu alternetívu.
Vypracovať postup práce.
Navrhol, že mi pomôže.
Urobil viac ako som čakala.
Pomohol mi so všetkým, zohnal ľudí, sám ich priviezol a keď som sa mu chcela odvďačiť, nechcel nič.
Bol to úplne iný človek ako sme si mysleli.
Možno sa chránil pred svetom svojou neviditeľnou baiérou.
Stali sa z nás dobrí priatelia, no časom sa naše cesty opäť rozdelili.
Nedávno som stretla jednu pani.
Pozdravila som ju a ona neodzdravila.
Stretli sme sa opäť a opäť sa zopakoval ten istý scenár.
Najprv som si povedala, že sa jej už nepozdravím.
Ale to by som nevedela a práve vtedy som si spomenula na môjho kamaráta.
Možno stojí za to dať ľuďom šancu.
Nikdy nevieme, aký krásny človek sa skrýva za svojou vytvorenou stenou.
Možno objavím nový poklad, ďalšieho úžasného človeka.
A ak nie, tak budem jednoducho ...slušná.
Autor : Soňa Vigašová
Zdroj : Libellus
Ak sa ti páčil tento článok Daj Like alebo zdielaj Dakujeme :)
