Vynálezca a tulák

Barnes dorazil do Edisonovho laboratória a prehlásil, že hodlá podnikať spolu s vynálezcom. O veľa rokov neskôr Edison na svoje prvé stretnutie s Barnesom spomína takto: „Stál tam predo mnou a vypadal ako obyčajný bezdomovec, ale vo výraze tváre mal niečo, čo dávalo tušiť, že je pevne rozhodnutý dosiahnuť to, za čím prišiel. Z dlhodobej skúsenosti s ľuďmi som vedel, že ak človek skutočne túži niečo dosiahnuť natoľko silno, že je ochotný riskovať celú svoju budúcnosť pre jediné pootočenie kolesa Šťastia, určite do dokáže. Dal som mu príležitosť, o ktorú žiadal, pretože som videl, že je rozhodnutý nedať sa odbiť. Nasledujúce udalosti ukázali, že som sa nemýlil.“
Nebol to mladíkov vzhľad, čo mu otvorilo dvere Edisonovej kancelárie, pretože ten hovoril proti nemu. Rozhodujúce bolo, čo si myslel.
Po svojom prvom rozhovore s Edisonom sa Barnes jeho partnerom síce nestal, ale dostal možnosť pracovať za nepatrnú mzdu v Edisonových službách.
Ubiehali mesiace. Zdanlivo sa nestalo nič, čo by Barnesa priblížilo k vytúženému konečnému cieľu. Ale v mladíkovej mysli sa dialo niečo dôležitého. Jeho túžba stáť s Edisonovým obchodným partnerom neustále silnela.
Psychológovia správne hovoria, že „keď je človek na niečo skutočne pripravený, príde to samo.“ Barnes bol pripravený na obchodné spoločenstvo s Edisonom, a čo viac, bol odhodlaný zostať pripravený, pokým sa jeho túžba nenaplní.
Nehovoril si: „Ale čo, nemá to význam. Radšej to nechám tak a požiadam o miesto predavača.“ Naopak si povedal: „Prišiel som, aby som sa stal Edisonovým partnerom a dosiahol svoje, aj keby to malo trvať celý život.“ Myslel to vážne! Ako by sa zmenili ľudské osudy, keby si ľudia dokázali vytýčiť určitý cieľ, ktorým by boli maximálne posadnutí.
Možno že si to vtedy mladý Barnes neuvedomoval, ale jeho buldočie odhodlanie, jeho vytrvalá vernosť jedinej túžbe, boli predurčené prekonať všetky prekážky a poskytnúť mu príležitosť, na ktorú striehol.