Dharma - nová šanca

Každý z nás má už čo-to za sebou. Minulosť. Bolesť. Bloky a strachy. Každá šelma má svoje jazvy. Pripomínajú nám,  že sme si už niečím prešli. Pripomínajú nám náš príbeh. Že bez tmy nie je svetlo, bez pekla nie je raj a bez čiernej neexistuje biela. Problém nastáva, keď to nevieme rozlíšiť.

Každá duša vchádza do tohto sveta za nejakým účelom. Niečo sa naučiť, niekomu zmeniť život, dôjsť do daného cieľa. Splniť svoje poslanie a potom ísť ďalej. K tomuto cieľu je daná cesta. Cesta, ktorá je len naša, a ktorú si vyšliapeme len a len my. Táto naša cesta  je ohraničená plotom, aby sme z nej nevybočili. Čím viac sa blížime k plotu a schádzame z cesty, tým viac sa nám začnú diať zlé veci. Problémom nás, ľudí, je, že si to často neuvedomujeme a ideme ďalej. No ak tieto varovania nestačia, a my sa napriek všetkému dostaneme až k plotu, život nám to vráti. Dá nám facku, ktorá nás prinúti uvedomiť si, že sme vybočili a musíme sa vrátiť. Dharma.

Z týchto našich „návštev plota“ vznikajú jazvy. Ruku na srdce – kto z nás sa nikdy nechcel vzoprieť, robiť veci podľa seba, ísť ďalej napriek tým polenám, ktoré nám niekto kládol pod nohy. Čo ak sme ten niekto, len a iba my? A jediné, čo nás vzďaľuje od nášho vysnívaného šťastného života, sme my?

Predstavím Vám príklad zo života. Šťastný zamilovaný pár, ktorý vidí budúcnosť, ktorý vie, že skončí spolu. Jeden z nich sa zrazu vyberie k plotu, a tým od seba odháňa druhého. Sám si kladie pod nohy polená a neuvedomuje si, že akonáhle sa vzdiali, nedostane sa späť do vzťahu, ktorý opustil. A už sa nemá kam vrátiť.

Nikto z nás nie je bez chýb, ale väčšinou je príliš neskoro na to, aby sme si ich priznali, čo len sami pred sebou. A zase je tu len bolesť, smútok a plač. Ale každým momentom je to dávnejšia a dávnejšia minulosť. A či je dobrá alebo zlá, nemá žiadnu moc, ak jej ju my nedáme. A čas nevrátime, tak ako kameň ktorý sme hodili, či slovo ktoré sme vyslovili.

Naštastie, včerajšok je preč. Rovnako ako západ slnka, rovnako ako odliv. A každý deň je nová šanca, na písanie vlastnej cesty. Cesty, ktorá je v skutočnosti taká jednoduchá a prirodzená,  ako dýchanie. Stačí sa len zhlboka nadýchnuť a ísť. A možno zrazu zistíme, že všetko, čo sme kedy chceli, je na dosah ruky a stačí len začať písať vlastný vysnívaný príbeh. Pred nami je síce celý svet, no poďme si napísať tú vlastnú cestu.  Pre otvorenú myseľ totiž nie je nič nemožné. A nikdy ani nebude.

Autorka článku je :  Alica Ordošová

Ak sa vám páčil dajte LIKE alebo zdieľajte Ďakujeme .