METRO

 „Nejde to, nedokážem to.“ Sedel chlapec na schodoch zo založenými rukami za hlavou. Ruch londýnskeho metra, plného ľudí, ktorí sa niekam ponáhľajú, ho dokonale skryl pred zvedavými očami jeho príbuzných.

„Som bezmocný, neviem ako ďalej, čo mám robiť?“ Stále si opakoval v hlave. Prichádzajúci vlak z New Coss Gate so sebou priniesol veľké množstvo ľudí a tak si chlapec sadol na lavičku, pri stene.

A znovu sa mu v hlave vynárali tie isté otázky, situácia v ktorej sa nachádzal bola pre neho, jednoducho neriešiteľná a nevedel ako si má počať, čo má robiť, ale v hlave mal tak veľkú búrku, že nevedel myslieť triezvo. Na tom istom mieste ibaže o dve lavičky ďalej, sedel muž, ktorý chlapca pozoroval už od vtedy ako sedel na schodoch a chytal sa za hlavu. Pozorovateľ bol slušne oblečený pán v obleku s dlhým kabátom prehodeným cez plecia, už podľa topánok na nohách človek by bol spoznal, že nepatrí ku chudobným ľuďom, ale skôr k tým bohatším londýnskym šťastlivcom. Muž sa zamyslene díval na chlapca a po pätnástich minútach premýšľania, sa nakoniec postavil a podišiel k chlapcovi. Pred tým ako si k nemu prisadol si ho premeral očami, presne vedel na čo teraz, práve v tejto chvíli myslí. Chlapec si muža všimol iba keď si k nemu prisadol. Odtrhol zrak od podlahy a pozrel sa na muža. Ten si práve naprával kabát, aby mu neprevísal neuhladený cez kolená.

„Chlapče, všetko sa dá len treba chcieť.“ Povedal muž chlapcovi, ktorý si ho premeriaval.

„O čom hovoríte pane?“

„O tebe, ty sa tu zamýšľaš a si zúfalí, pozeráš do zeme a nevieš kam ďalej, ešte raz ti to zopakujem, všetko sa dá len treba chcieť.“

„Toto sa nedá!“ Vzdoroval chlapec.

„Prečo by sa to nedalo, ide vari o život?“ Opýtal sa muž v obleku.

„Nie nejde o život, len je príliš veľa prekážok ktoré mi bránia v zdolaní múru, za ktorým sa skrýva môj sen. Príliš veľa ľudí je proti mne. Dokonca aj rodina, tá by predsa mala stáť vždy na mojej strane, prečo je teda teraz proti mne? Prečo teraz? JA mám svoj sen a a oni mi bránia, aby som si ho naplnil.“

„Najviac zatvorených dverí je v tvojej mysli.“

„Čo tým chcete povedať?“

„Je to jednoduché, ty máš sen. Je to vec po ktorej túžiš a pre ktorú si ochotný obetovať svoj čas, ktorý je mimochodom, najväčším darom, ktorý môžeš niekomu dať. Ku každému snu, ale aj v každom dni ktorý prežiješ sa nachádzajú prekážky, čo myslíš, aj ja som sa narodil ako chudobné dieťa v gete, ale dnes zamestnávam tisícky ľudí. Ja som totižto nevidel prekážky, ktoré mi stoja v ceste. Nevidel som zamknuté dvere, tak ako ich vidíš ty. Vieš najviac prekážok je v tvojej mysli, je to podmienené výchovou a tak, mama ťa učila že to robiť nemáš a tak ty sa nevzpieraš, ale chlapče spamätaj sa, keď ťa budú topiť, necháš sa??? Jasné že NIE! Budeš sa byť o život. Nepozeraj na prekážky, neviď len zatvorené dvere a zabednené okná, všímaj si aj tie lúče slnka, ktoré cez ne prenikajú. Pozeraj sa hlavne na to, pozeraj sa za čím ideš, viď ten sen ako keby už bol tvoj. Každý deň si predstavuj seba s tým snom. Predstavuj si sen bez prekážok, ver mi, ani sa nenazdáš a oni zmiznú aj samé.“

Keď muž dokončil svoju reč, postavil sa a pozrel sa na chlapca.

„JA ti verím, máš na to.“ Do ruky mu podal svoju vizitku a pokojne odkráčal zo stanice metra. Chlapec sa za ním ešte dlho pozeral, nakoniec sa odhodlal, postavil sa a išiel domov. V ten večer sa dlho rozprával s svojou mamou, dlho jej vysvetľoval ,že sen po ktorom tak túži, pre neho veľa znamená. Mama ho nakoniec pochopila. A dodnes stojí na jeho strane a na strane jeho sna.

Autor : Gabika slniečko Terneiová 

 Ked sa ti páčil tento príbeh Podpor autorku ,Daj Like alebo zdielaj tento príbeh .

Dakujeme :)

Rada píšeš, alebo fotíš  chces aj ty mat svoje články, príspevky, príbehy,fotky na tejto stránke ? Pošli na 06matko06@gmail.com . A ked uverjením odmením ta s Kartičkou šťastia :)