Pozitivné vibrácie
Každý z nás pozná príbeh o škaredom káčatku. Narodilo sa iné, odlišné. Až takmer na úplnom konci sa dozvedelo, že jeho odlišnosť je výnimočná. Rovnako tak každý pozná vývoj motýľa. Najprv je húsenicou až potom motýľom, ktorý skrášľuje náš svet. Podobne ako káčatko či húsenica, si každý z nás musí prejsť týmito nižšími formami. Nižším svetom, kým sa dostaneme ďalej, ako lotosový kvet. Aj ten prechádza bahnom, kým sa dostane na povrch. Až keď si prejde bahnom a tmou nižšieho sveta, môže výjsť na povrch a rozdávať svoju krásu okoliu.
Súčasťou tohto sveta sú nižšie vibrácie, v ktorých sa pohybujeme. Na týchto vibráciách nedokážeme cítiť ani len svetlé emócie. Najsilnejšou a zároveň najsvetlejšou emóciou je napríklad láska. Nehovorím o láske, ktorú zažije trinásťročné dievča, čo po dvoch dňoch sväto-sväte miluje a našla svojho vyvoleného. Málokedy je to skutočná láska.
Hovorím o inej forme lásky. O láske, ktorá príde ako hurikán. Ktorá je to jediné čo nás tu drží. Ktorá je našou kotvou na tomto svete. Tá, čo vydrží všetko. Kde tú lásku nerozdávate len preto, lebo je ten človek s vami. Milujete bez podmienok a obmedzení. Takúto lásku nemôžete zažiť v tme.
Spomeňme si na lásku našich rodičov. Oni nás milujú stále rovnako. Napriek tomu, že prídu obdobia, keď búchame dverami, robíme scény či prichádzame domov opití (prinajlepšom) oni sú tu stále len a len pre nás. Nežiarlia na našich priateľov len preto, lebo s nimi trávime čas. Čistá bezpodmienečná láska. Iná forma lásky, no stále láska. Nemali by sme rovnako bezpodmienečne milovať aj my? V nižšom svete to nedokážeme.
Nižšie svety majú samozrejme, aj svoje výhody. Načo by sme mali niečo meniť, keď sme spokojní? Keď máme robotu, ktorá je dobre platená, hoci ju nerobíme s nadšením; priateľov, s ktorými môžeme ísť do baru, no nemôžeme im povedať všetko, lebo im neveríme dostatočne; partnera, ktorého milujeme, no aj tak žiarlime, teda ani jemu neveríme dostatočne, že miluje on nás. Veď takto to funguje stále nie? Práca nemá byť hobby, práca nás má napĺňať. Lásku k partnerovi nemá obmedzovať žiarlivosť. Je to len strach, že prídeme o tú osobu, bez ktorej náš svet nie je plnohodnotný.
Pokračovanie pod obrázkom .
Dôveru si treba zaslúžiť. A prečo vlastne? Prečo si musíme prejsť týmto nižším svetom, nižšími emóciami a bolesťou? Aby sme si uvedomili, že tam hore je niečo viac. Že dokážeme lietať. Že tá cesta je pokrytá tŕňmi, no je len na nás či tam budú aj naďalej, aby sme si uvedomili tú tenkú hranicu medzi týmito dvoma svetmi. Nie každý si to uvedomí v tomto živote a aj keď áno, nie každý je ochotný podstúpiť tú zmenu.
Väčšina ľudí má zo zmeny strach. Výjsť z toho stereotypu, ktorý nás do istej miery napĺňa? Načo? Zavrite oči a zamyslite sa. Nechýba Vám niečo? Neprahnete po niečom vyššom? Ako smädný po vode? Hladný po kúsku chleba? Láska je presne tá voda, ktorá uhasí náš smäd.
A ako prekročiť túto tenkú hranicu? Otvoriť myseľ a vnímať. Vnímať svet tak, ako ho chceme. Vidieť tú krásu v rozkvitajúcom kvete, v prebúdzajúcom sa lese, v bežných veciach. Rozdávať to ďalej. Veď pre otvorenú myseľ, nie je nič nemožné. Táto cesta je otvorená pre každého. Je len na nás, či sa odrazíme z dna a pôjdeme vyššie.
Autorka : Alica Ordošová
Páčil sa vá m tento článok ? Tak prosím dajte like a zdielajťe . Ďakujeme
