Rozprávková krajina

Nežnou rukou sa dotkla kľučky dverí do sveta. Urobila to opatrne a zároveň sebavedomo, ako pravá dáma. Prepla špičku, natiahla nohu a vstúpila do priestoru za dverami. Zo začiatku si ju takmer nikto nevšímal a nepostrehol jej kúzlo a krasu. Pozrela sa na každého jedného z nás, svojimi orieškovými očami a absolútne nás očarila, a získala svojou krásou. Bola nádherná, dalo by sa povedať, že dokonalá. Krivky jej ženského tela obopínali šaty s vlečkou. Ach, tie šaty....krajšie som v živote nevidela. Farebne kombinácie šiat mi ohriali dušu až do hĺbky. Celé sa to začínalo v oblasti pliec, kde kraľovala jemne zelena farba, ktorá začínala trochu žltnúť.. Pohľadom som schádzala na jej driek, ktorý bol krásne tvarovaný a prikrášlený oranžovou farbou, tá plynulo prechádzala do kráľovskej purpury. Sukňa šiat bola vykladaná kombináciu farieb a ich odtieňov, ktoré som už spomenula. Nie som však taká zdatná, aby som to vedela slovami opísať, pretože tie slová ktoré by som pri opise tejto krásy použila, nanešťastie ešte ľudia nevymysleli. Zároveň Bohu dík za to,  lebo občas je dobré vidieť tu nádheru a nenachádzať pritom to správne slovo, tým by sme možno tu krásu znehodnotili. A vlečka tohto úžasného stvorenia? Bola pretkaná snáď najjemnejšími vláknami hodvábu, úplne ľahučká, pri chôdzi sa odlepila od zeme a vznášala vo vzduchu, ako by bola vyrobená z pavučín. Prenádherne divadlo sledovať tuto ženu pri chôdzi, dýchaní a samotnom žití na tejto planéte. Ďakujem, že som aj tento rok, mohla toto divadlo sledovať na vlastné oči a byť zároveň jeho súčasťou. Ďakujem, že tieto krásne farby nás obklopovali všetkých. Ďakujem ti jeseň, že si opäť prišla. :)